Stephanus Sandor de Slavnica

Rod zo žúp Nitra a Trenčín administraci v 'Nastavení stránek'.

Homolov puč

                Po Mníchovskej dohode sa HSĽS  Žilinskou dohodou 6. októbra 1938 zaviazala, že prijatím zákona o autonómii bude  vyriešené štátoprávne postavenie Slovenska. Zákonom o autonómii  zo dňa 22. novembra 1938 sa vytvorili podmienky na dobudovanie slovenskej štátnosti v rámci štátu. Doložilo to prehlásenie vlády prečítané jej premiérom na zasadaní Snemu dňa 21. februára, keď zdôraznil ,, budujeme svoj nový slovenský štát “. Za zhoršenia vzťahov medzi pražskou a autonómnou vládou a tlaku Nemeckej ríše na vyhlásenie samostatného štátu sa na zasadnutí HSĽS, vlády a Snemu 6.marca dohodlo ,, budovať slovenský štát evolučne a nevyhlasovať samostatnosť v súčasnosti “. Lídrovia Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany Karol Sidor, alebo predseda autonómnej vlády Dr. Jozef Tiso sa nerozhodli o odtrhnutí od Čechov a vyhlásení samostatnosti.
J.Tiso k tomu žiadal čas štyri roky. Radikáli (Mach, Tuka) boli za kolaboráciu s Nemeckom.
 
V polovici februára presakovali na Slovensko chýry o Hitlerových zámeroch okupovať Čechy a Moravu v marci a dať Maďarom voľné pole pôsobnosti na Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Autonomisti zavetrili prekérnosť svojej situácie a panicky hľadali riešenie z patu. Toho Hitler zneužil na ukojenie svojich ambicií. Chlácholil vládu v Prahe, že Slovensko zotrvá pod jej kuratelou aj vo veciach medzinárodnej politiky. Autonomistom naopak navrával, že odtrhnutím sa od Čiech môžu od Nemecka očakávať pomoc a záruku hraníc voči susedom. (Jednali s Ďurčanským a Pružinským v Berlíne).

Praha mala informácie o pikloch slovenských radikálov s  nacistickými politikmi a agentmi, o podmienke Nemecka poskytnúť hospodársku pomoc Slovensku ak vyhlási samostatnosť. Sledovala, že Tisova vláda nepodnikla žiadne kroky proti radikálom. Rozhodla sa riešiť situáciu na Slovensku vojensky a tak situáciu skomplikoval,  aj  zjednodušil  tzv. Homolov puč  v marci 1939. Veliteľ  VII. zboru v Banskej Bystrici divízny generál Bedřich Homola * 2.6.1887 Běleč, 5.1.1943 Berlín (vyhlásil v noci z 8. na  9.marca 1939 na Slovensku stanné právo).    


Dňa 8. marca 1939 sa pražská ministerská rada rozhodla zaviesť na Slovensku radikálne zmeny zosadením autonómnej vlády a vojenskou okupáciou. Rozbehla tak proces fragmentácie štátu. V  Bratislave a  iných mestách došlo k demonštráciám a zrážkam medzi členmi Hlinkovej gardy a českými četníkmi. Hrozivá bola aktivita ozbrojených bánd nemeckej menšiny. Zatýkanie slovenských politických činiteľov bez ohľadu na ich poslaneckú imunitu, vyhlásenie vojenského štatária a streľba do demonštrujúcich nahrávalo Hitlerovi, ktorý následne vnucoval  tzv. politickej elite vojenskú pomoc.
 
Vývin udalostí aj v Prahe išiel podľa Hitlerovej šablóny. Oficiálny denník NSDAP Volkischer Beobachter dňa 10. marca uverejnil správu, že Dr. Jozef Tiso žiadal o pomoc Berlín. Správu prevzali tlačové agentúry a diplomatické dokumenty. Historici ju reprodukujú ako  skutočnú  (nepravdivo)  udalosť zásadného významu.

Reakcia rozhodujúcich slovenských politikov na pražský puč nebola v súlade s Hitlerovými schémami. Napriek antagonizmu s Prahou si konečne uvedomili im z Berlína vmanévrovanú úlohu  mouřenína.  Dr. Jozef Tiso zosadenie prijal a odišiel na svoju faru do Bánoviec.
Že je nutné konať proti radikálom z HSĽS, odstaviť J.Tisu z funkcie predsedu vlády a zvrátiť trend na Slovensku presadzoval skvelý dôstojník a vojak, divízny generál Alois Eliáš. Do septembra 1938 pôsobil ako veliteľ V. zboru v Trenčíne, kde býval v dome rodiny Stiglitz na adrese Kukučínova č.3. Tu mal príležitosť sa stretávať s vplyvnými miestnymi občanmi a známymi tejto rodiny. Domnieval sa, že rozumie pomerom na Slovensku. Prednosta 2. oddelenia Hlavného štábu Čs.armády plk František Moravec mal už dňa 3.marca 1939 presné informácie od svojho najlepšieho agenta A 54, že dňa 14.marca bude na Slovensku vyhlásená nezávislosť a 15.marca obsadí Wehrmacht Čechy a Moravu. V svetle tejto skutočnosti bol tzv. Homolov puč iba zastieracím manévrom.   Okrem toho generál Eliáš, ako minister dopravy pražskej vlády mal aj vlastné informácie o pôsobení nemeckých agentov na Slovensku, t.j. vedel o  zámeroch Adolfa Hitlera zlikvidovať ČSR zvnútra. Tieto plány hodlal aspoň zdiskreditovať predmetnými mimoriadnymi opatreniami. Vojenský zásah ústrednej vlády  9. a 10. marca mal, ale opačný výsledok.
Slovenský snem navrhol prezidentovi republiky Dr. Emilovi Háchovi vládu na čele s Karolom Sidorom, ktorý podľa nemeckých prameňov vyhlásil, " on je vojakom Prahy ". Hitlera o pomoc nik zo zodpovednejších slovenských činiteľov nežiadal.  Dr. J. Tiso oficálne dementoval správu z Berlína, s tým, že takýto krok by bol k Prahe nespravodlivý. Vo Viedni sa dozvedeli o  vstupe vládnych četníckych jednotiek na Slovensko skoro ráno dňa 10. marca 1939. V Berlíne v dopoludňajších hodinách zvolal Hitler poradu, na ktorej sa definitívne rozhodol Prahu okupovať dňa 15. marca. Situácia v Československu sa ukazovala zrelá na radikálne riešenie vnútorným rozkladom republiky. Nacistickí politici a agenti núkali Tisovi, Sidorovi a Ďurčanskému (bol vo Viedni), nemecké divízie proti českému zásahu. Tí ponuky neprijali a keď 11. marca dopoludnia bola odvolaná vojenská akcia  a večer vymenovaná nová vláda Karola Sidora, sa situácia stabilizovala. Termín okupovania Prahy sa blížil a na Slovensku (okrem Ďurčanského vo Viedni) nebol kompetentný politik, ktorý by chcel vyhlásiť samostatnosť. Do udalostí zasiahol Adolf Hitler a  11. marca večer poslal do Viedne svojho emisára W. Kepplera, aby s jeho ,, viedenskými pobočníkmi “ a  primeraným sprievodom navštívili Karola Sidora a na neho sa obrátili aby vyhlásil samostatnosť. Novovymenovaný predseda autonómnej vlády v ranných hodinách 12. marca 1939 (podľa jeho slov mal samostatné Slovensko v  programe) odmietol na nátlak nacistov vyhlásiť samostatnosť. Koncepcia Berlína sa povážlivo naklonila. Dr.Jozef Goebels si v nacistickom denníku  Volkischer Beobachter  ťažkal : „ Len keby sme mali povolenie, žiadosť o pomoc, alebo o  vojenskú intervenciu “.          

       Napriek tomu sa udalosti na obyvateľstvo valili v Čechách, na Morave, na Slovensku a  Podkarpatskej Rusi ako živelná pohroma. V  Bratislave z  13. na 14. marca mal ppor jazd. Aladár Ondrejkovič službu dozorného dôstojníka  v kasárňach na dnešnej Kutuzovovej ulici v Bratislave, kde sídlil Dragounský pluk 11 Carola II kráľa rumunského. Veliteľ pluku,  už nie najmladší (*1888)  plk. Rudolf Moskorz bol frustrovaný  a nezvládal situáciu. (Neskorší veliteľ práporu 10 protektorátneho vládneho vojska a potom jednotky vládneho protektorátneho vojska v Taliansku, ktorá konala strážnu službu v prospech okupačných vojsk Wehrmacht do dňa 24.5.1945). Velenie Rýchlej divízie č.3 počínajúc 8. marcom zriadilo z dragúňov pluku asistenčné jednotky. Tie boli znovu a znovu vťahované aj v najbližšom okolí kasární do denervujúcich stretov s aktivizačnými skupinami zloženými z príslušníkov Hlinkovej gardy. Iba zásluhou osobnosti dozorného a jeho spoločenského zázemia sa konflikty nevystupňovali do nezvládnuteľnej tragédie
                        
 
Hitler hľadal alternatívne riešenie cestou pozvania slovenského politika do Berlína. Interes zamieril na zosadeného Jozefa Tisu, ktorého odstránenie z funkcie premiéra v  Berlíne neuznávali. Po doručení pozvania a  prejednaní postupu vo vláde odletel  Dr. Jozef Tiso dňa 13. marca 1939 z  Viedne do Berlína. Vo večernom monológu, mu A.Hitler predostrel dve riešenia : samostatný štát, alebo rozdelenie krajiny a možnosť okupácie zo strany Maďarska. T.j. buď vyhlási samostatnosť, alebo rozdelí slovenské územie medzi Maďarov a Poliakov. Nacistom nezáležalo na forme vyhlásenia štátu, nútili  J.Tisu vyhlásiť samostatnosť rozhlasom z Berlína. 
Hitler J. Tisovi povedal : " on si nedá vyčítať od Maďarov, že udržuje to, čo nechce byť samo zachované." Pod tlakom Adolfa Hitlera a Joachima von Ribbentropa  Dr. Jozef Tiso nevyhlásil samostatnosť Slovenska, odvolával sa nedostatok kompetencií. Napokon uzavreli dohodu, že sa tak stane na druhý deň na zasadnutí Snemu Slovenskej krajiny, ale Tiso odmietol podať v  Sneme návrh na vyhlásenie samostatného  štátu. Po oboznámení sa s výsledkom rokovaní Dr. Tisu v Berlíne,  ju vyhlásil Snem Slovenskej krajiny hlasovaním dopoludnia dňa 14. marca. V  Berlíne Adolf Hitler zdôraznil nutnosť konať okamžite, potreboval vyhlásenie samostatnosti Slovenska pred obsadzovaním Prahy. Dohodnutý postup umožnil, že nacisti sa vzdali radikálnejšieho riešenia v prospech ,, legálneho postupu “. Je charakteristické, že v  čase rokovaní Jozefa Tisa v  Berlíne sa v  Bratislave uskutočnili najrozsiahlejšie teroristické akcie za účasti príslušníkov Freiwillige Schutzstaffel a Deutsche Partei. Svedčilo to o častých zmenách  v  taktike nacistov a nekoordinovanosti ich činnosti.
 
Snem Slovenskej krajiny dopoludnia 14.marca vyhlásil samostatný štát legálne. Podobný postup sa uplatnil pri okupácii českých krajín na druhý deň. Ríšsky kancelár Adolf Hitler donútil prezidenta  Dr. Emila Háchu podpísať dokument ktorým ,, vkladal osud českého národa a krajiny s plnou dôverou do rúk vodcu nemeckej ríše “. V postupe nacistov v dňoch medzi 14. a 15. marcom 1939 existovala nedeliteľná súvislosť, obe akcie sa uskutočnili koordinovane a formálne legálne. Nemecko sa tak mohlo patrične propagačne ospravedlniť a zdôvodniť svoju akciu ako pacifikačnú a stabilizačnú misiu. „ Legálny postup „ pri likvidácii ČSR sa ukázal výhodnejší, umožnil bezproblémovejšie riešenie, vytvoril podmienky na zahmlenie agresie, jej propagandistické ospravedlnenie a vysvetlenie.
 
Dňa 15. marca vyhlásila samostatnosť Podkarpatská Rus, neúspešne bránená proti vojenskej intervencii maďarskej armády ozbrojenými silami Československej republiky. (Tieto sa ústupovými bojmi prebili do Rumunska a  na Slovensko už bojujúce proti maďarským vojskám).

Slovenská republika vznikla v zložitej medzinárodno-politickej situácii. Rozpínajúce sa národno-socialistické hnutie a režim v Nemecku stále viac ohrozovali existenciu mnohých štátov v Európe.  Večný veniec cti zdobí kráľovstvá -  v prvom rade Rumunsko  a  druhom rade Juhoslávia za úporné úsilie pomôcť ohrozenému spojencovi. Rumunsko intenzívne pokračovalo v tejto snahe aj po vyhlásení autonómie Slovenskej krajiny a 1.Viedenskej arbitráži. Po Mníchovskej dohode, keď Veľká Británia a Francúzska republika nechali ČSR osamotenú na európskej politickej aréne, ktorejdominoval Hitler, bolo  jasné,  že ČSR  v  podobe v akej existovala zanikne. Každý mohol hádať kedy a ako.

 
Toto je zápatí Vašich stránek. Text můžete změnit v administraci v 'Nastavení stránek'.