Stephanus Sandor de Slavnica

Rod zo žúp Nitra a Trenčín administraci v 'Nastavení stránek'.

Notárske stavy Hornej Nitry

Stephanus Ondrejkovics bol po svojom úspešnom pôsobení v obci  Dolné Držkovce preložený do funkcie Obvodného notára v obci  Šimonovany.  Neďaleko sú Veľké Bielice, kde bol notár jeho zať  Stephanus Turba. V okolí rajónu Šimonovany pôsobili aj jeho ďalší zaťovia Obvodný notár Stephanus Androvics, Obvodný notár Rudolf Mičura.
 
V dome Obvodného notára Štefana Ondrejkoviča (Stephanus Ondrejkovics) ako seniora, sa stretávali vážení páni notári zo širokého okolia. Tu prejednávali profesionálne, politicky a ľudsky delikátnejšie problémy. Uzatvárali ich v konečnom dôsledku všeobecným konsenzom,  v ktorom mal konečné slovo Stephanus Ondrejkovics, vysoký modrooký krásny starec s hustými bielymi vlasmi a impozantnou bielou bradou. Po vyčerpávajúcich rokovaniach usporadúval domáci pán stavovsky družné večery, pri ktorých si uctili pánov notárov svojou štvorručnou hrou na cimbale LenkaBožka, jeho mladučké krásne dcéry. Aj po mnohých rokoch si pamätajú potomkovia miestnych vážených rodín, že takto prejednané a  tu uzavreté dohody osvietení páni notári vždy dodržali
 
Malé Bielice boli v tých časoch známe termálne kúpele, hojne navštevované váženými rodinami z okolia. Počas svojich školských prázdnin tu predávali gymnazistky LenkaBožka vstupenky do kúpeľov aj stretnutím s nimi rozveseleným kolegom a priateľom ich cteného pána otca.
 
Stephanus Ondrejkovics bol skutočným a nezištným priateľom aj majiteľa veľkostatku Šimonovany Mórica Salzbergera. Pán veľkostatkár s úspechom choval ušľachtilé pretekárske kone podľa príkladu Vysoko urodzeného Mórica grófa Sandor de Szlavnica, bratanca Osvietenej pani Anny, manželky pána Obvodného notára. Pevnosť ich priateľstva každoročne skúšal svojou agresivitou v období ruje impozantný jeleň pána notára (choval ho podľa ich rodinného erbu),  ktorého mu dovolil pán Salzberger (snáď nerozvážne), chovať v jeho parku.
          
 
Viac ako 14 rokov po smrti pána Obvodného notára sa uzatvoril žeravý kruh okolo pána veľkostatkára Salzbergera a jeho detí z rasových dôvodov. Necítil sa ako žid a aj sa  spôsobom života prispôsobil okoliu. Neuvedomil si preto pravdepodobne dostatočne, že jeho priateľ a ochranca Stephanus Ondrejkovics už dlhší čas nežije a  pre jeho s rodinou je najrozumnejšie riešenie emigrácia. Pán Salzberger odpredal svoj veľkostatok firme Baťa  pravdepodobne ešte pred rokom 1939. On  i  jeho deti dostali výnimku z rasových zákonov. Podľa autorovi ústne podanej informácie miestnymi obyvateľmi v obci Veľké Bielice, sa v roku 1945 (nakoľko sa podľa nich cítil Maďar) pripojil pán Salzberger s rodinou k maďarskému vojsku, ktoré ustupovalo cez Šimonovany pred sovietskou armádou a odišiel s nimi do Nemecka. Obdobná informácia bola opakovaná v periodickej tlači.
 
Pri návšteve mestečka Bošany autorovi pred štyrmi rokmi, povedal pán starosta o tejto udalosti niečo iné. Na potvrdenie jeho informácie mu dal telefónne číslo pána Semana, Salzbergerovho synovca. Ten mu po vzájomnom sa predstavení a oboznámení sa s ich rodinnými pomermi povedal, že jeho matku, otca i jeho samého po povstaní uväznili a deportovali príslušníci Hlinkovej gardy s tým, že musia so židmi spraviť poriadok.
Matka pána Semana bola však Slovenka a on ako jej syn mal výnimku z rasových zákonov. Výnimka z rasových zákonov sa vzťahovala aj na otca, nakoľko jeho manželka bola Slovenka. Napriek tomu ich všetkých deportovali do koncentračného tábora v Nemecku. Pani Semanová zahynula v koncentračnom tábore a otec pána Semana zahynul pri vysilujúcich hladových pochodoch. Mladší Seman prežil, len ako silný mladík.
Po vojne sa vrátil do mestečka Bošany. Hľadal aj svoju rodinu Salzberger z obce Šimonovany. Po dôvernej informácii sa dozvedel, že pána Salzbergera aj s rodinou gardisti postrieľali a zahrabali za dedinou do priekopy. Podľa svojej výpovede sa pán Seman postaral o exhumáciu a riadne pochovanie týchto členov svojej rodiny.
Zverským rykom, sa už rútil ďalší ešalón preplnený ambicióznymi osvetovými úderkami, ktorý pahrebu s už len tlejúcimi uhlíkmi stavovského povedomia na Hornej Nitre rozmetal na rýchlo hasnúce iskry.
Potom len už vietor času a  zabudnutie navždy uzavreli minulosť a budúcnosť vážených miestnych rodín.                                  
 . 
Nitra
 
  
 
 
 

 
Toto je zápatí Vašich stránek. Text můžete změnit v administraci v 'Nastavení stránek'.