Stephanus Sandor de Slavnica

Rod zo žúp Nitra a Trenčín administraci v 'Nastavení stránek'.

Viedenská arbitráž

Prvá viedenská arbitráž (medzinárodná arbitráž) sa konala dňa 2.novembra 1938, ktorou  Nemecká ríša a Talianske kráľovstvo prinútili Československo vzdať sa územia na juhu Slovenska a Podkarpatskej Rusi obývaného prevažne maďarsky hovoriacim obyvateľstvom.
Územné nároky Maďarska a Poľska.
 
Predzvesť arbitráže bola Mníchovská dohoda.
 
Výsledok arbitráže
Slovensko po Prvej viedenskej arbitráži 
 
V dodatku k Mníchovskej dohode  (30.september 1938) sa uvádza, že Československo si musí vyriešiť otázku maďarskej a poľskej menšiny dvojstrannými rokovaniami do 3 mesiacov, inak rozhodnú štyria signatári Mníchovskej dohody (Nemecko, Taliansko, Francúzsko a Veľká Británia).
V Československu v dôsledku jeho oslabenia Mníchovskou dohodou (v októbri) Slovensko a Podkarpatská Rus (Karpatská Ukrajina) získali autonómiu v  rámci Československa, (bola deklarovaná pri vzniku ČSR, ale nerealizovaná ak opomenieme Krajinské zriadenie). Preto  veľkú časť vyjednávačov okolo Viedenskej arbitráže tvorili aj predstavitelia Slovenskej krajiny a Karpatskej Ukrajiny.
 
Územné nároky Maďarska a Poľska.
Dodatok v Mníchovskej dohode kde Maďarsko a Poľsko  požadovali územie ČSR.
Poľsko konkretizovalo svoje požiadavky už  21.septembra 1938 a následne 1.októbra anektovalo Těšínsko obývané prevažne Poliakmi. Dvojstranné rozhovory s Poľskom nadiktované Mníchovskou dohodou začali až 25.októbra 1938. Ich výsledkom bolo, že Poľsko získalo 1.decembra územia aj na severe Slovenska. Išlo o 226 km² a 4280 obyvateľov.
Maďarsko viedlo s Česko-Slovenskom v Komárne neúspešne rokovania. Česko-slovensko a Maďarsko sa rozhodli 29.októbra 1938 spor riešiť arbitrážou v zmysle Mníchovskej dohody. Veľká Británia a Francúzska republika o účasť viac-menej neprejavili záujem, takže sa úlohy zhostili Nemecká ríša a Mussliniho Taliansko.
Samotná arbitráž sa konala vo Viedni v zámku Belvedere dňa 2.novembra 1938.
Členmi delegácií za jednotlivé krajiny boli:
Nemecká ríša - minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop a poľný maršál Hermann Goring  
 
Talianske kráľovstvo - minister zahraničných vecí Galezzo Ciano
Maďarsko - minister zahraničných vecí Kálmán Kánya a minister vzdelávania Pál  Teleki 
 
Československo - minister zahraničných vecí  František Chvalkovský a Ivan Krno
 
Slovensko - predseda vlády  Jozef Tiso a minister spravodlivosti Frdinand Ďurčanský
 
Karpatská Ukrajina - predseda vlády  Avhustyn Vološyn 
 
Česko-Slovensko prišlo na rokovania nepripravené. Výsledkom Prvej viedenskej arbitráže bol dokument, ktorý nariaďoval Česko-Slovensku vzdať sa južného územia tvoreného líniou Senec - Galanta - Vráble (v arborete Tesarské Mlyňany mal veliteľské stanovisko zo svojou eskadrónou v októbri 1938 ppor Aladár Ondrejkovič. V novembri 1938 ho odovzdal na rozkaz dôstojníkovi maďarskej kráľovskej armády  ktorým bol  kapitán TombaLevice - Lučenec - Rimavská Sobota - Jelšava - Rožňava - Košice - Michaľany - Veľké Kapušany - Užhorod - Mukačevo (vrátane týchto miest) až po hranice s Rumunskom v prospech Maďarska.
Arboretum Mlýňany, kde mal v roku 1938 v kaštieli svojho príbuzného  veliteľské stanovisko zo svojou eskadrónou ppor. jazd. Aladár Ondrejkovič.
Napriek deklarovanému cieľu vytvorenia etnických hraníc, Slovenská krajina a Karpatská Ukrajina stratili tiež prevažne a aj čisto slovenské / rusínske územia.
 
Viedenské arbitráže boli právne neplatné už od začiatku, nakoľko predstavovali akt medzinárodného násilia. Po skončení 2.svetovej vojny bola táto skutočnosť potvrdená 10.februára 1947  ich vyhlásením Parížskou dohodou (mierová dohoda s Maďarskom) za zrušené a neplatné.
Boli obnovené hranice spred viedenskej arbitráže s tým, že Podkarpatskú Rus „odstúpilo“ Československo v roku 1945 Sovietskemu zväzu.  Jarovce, Rusovce a Čunovo (dnes časti Bratislavy) pripadli Československu.
Územné nároky Maďarska a Bulharska
Druhá viedenská arbtráž  (medzinárodná arbitráž),  ktorou dňa 30. augusta 1940 Nemecko a Taliansko donútili Rumunsko vydať Maďarsku polovicu Transilvániektorá sa odvtedy nazývala Severozápadná Transylvánia. V priebehu augusta bola rumunská vláda prinútená súhlasiť aj s talianskou požiadavkou vyhovieť územným požiadavkám cárskeho Bulharska. Stalo sa tak 7. septembra 1940.  Zmluvou z Craiovy Bulharsku pripadlo územie zvané Quadrilateral (južná časť Dobrudže). Druhá viedenská arbitráž bola nezvratným dôkazom, že štáty  Malej dohody boli bytostne spojené, ako deti Trianonu. Oslabenie, alebo likvidácia jednoho z  členských štátov  Malej dohody Mníchovskou dohodou  ohrozilo samu existeciu ostatných jej členských štátov
Mimo pochybností preventívne konali vo veci spoločnými zmluvnými opatreniami  najmä Milan Hodža a Nicolae Titulescu.
Oberst Emil Just v OKW Abwehr I. zástupca Hansa von Pieckenbrocka. V roku 1941 vojenský pridelenec v Rumunsku.

Riečna základňa OKW na vlečných člnoch

Terezia Walner 10.10

Povolané jednotky SD zaradené medzi mladých lodníkov  rakúskej (od r.1938 ríšskej) dunajskej pavebnej spoločnosti DDSG nalodili v Rakúsku na  riečny remorkér Terézia Walner. Po priplávaní na dolný tok Dunaja  boli ubytované na vlečných člnoch, kde ich rozmiestnili na príkaz OKW Wehrmacht za účelom stráženia prístavu Gurgiu, rafinérie nafty v Ploesti, nakládky nafty na vlečné tankové plavidlá a zabezpečenie koridorov dopravy nafty pre Nemeckú ríšu.  Vlečné tankové člny najprv kotvili v bulharskom prístave Russe. Až po odchode kráľa Carola II  Rumunského do exilu, poprave riaditeľa SSI Mihaila Moruzova a upevnení moci generála  Antonesca mohli pôsobiť už z člnov zakotvených v rumunských prístavoch.

 
Toto je zápatí Vašich stránek. Text můžete změnit v administraci v 'Nastavení stránek'.